Nová poviedka, prajem príjemné čítanie! :)

Moje nohy kráčajú k miestu, ktoré by som našla aj poslepiačky. Ako šliapem počujem vrzgot snehu pod mojimi chodidlami. V ruke cítim váhu poľovníckej pušky, ktorú som tajne ukradla svojmu nevlastnému otcovi. Zrýchľujem krok a môj dych začína byť plytký. Malé chumáčiky pary mi tancujú pred očami. V diaľke vidím malý drevený poľovnícky domček, ktorý vlastní môj nevlastný otec poľovník. Otvorila som dvere a so spotenými dlaňami a slzami v očiach som vstúpila dnu. Vnútri ma už čakal usmievajúci sa krásavec. Mal toľko sebavedomia! Doteraz som to tak ako aj jeho považovala za príťažlivé, ale teraz sa mi to hnusilo. Asi pred pol rokom som neverila, že mám toľko šťastia. Že ja, nie zrovna najúžasnejšie dievča na škole chodím s Peetom McFarnerom- najslávnejším a najkrajším chlapcom v našej škole. Ale teraz už viem, že to všetko bola jedna veľká lož v mojom živote. Chyba, ktorú už nikto nikdy nemôže vrátiť späť. Teraz som stála oproti nemu vo veľmi nebezpečnej kombinácii- puška a moje zlomené srdce. Blbý parchant! On si tam za mojim chrbtom šukal s inými! Sladko a falošne som sa naňho usmiala.
"Povedz mi," prehovorila som a cítila som slanú chuť mojich sĺz v ústach, "aspoň chvíľu si ma miloval? Aspoň jeden krát si niečo ku mne naozaj cítil? Ale myslím niečo iné než len erekciu. Alebo si len chcel aby som robila tvoj šukací stroj?!" Spýtala som sa už úplne neschopná udržať svoje emócie na uzde. So slzami v očiach som sledovala ako sa jeho bezchybný úsmev mení na prekvapenú grimasu.
"Ja, ja... Ellie.... prečo sa to všetko pýtaš? Jasné, že som ťa miloval."
"Prosím ťa! Videla som ako ti ho honí aj Rosalie a Jannet! Tak už to prosím ťa vyklop a neklam mi!" Kričala som naň. Videla som ako celý zbledol a zdvihol ruky v obrannom geste.
"Povedz mi," prehovorila som a cítila som slanú chuť mojich sĺz v ústach, "aspoň chvíľu si ma miloval? Aspoň jeden krát si niečo ku mne naozaj cítil? Ale myslím niečo iné než len erekciu. Alebo si len chcel aby som robila tvoj šukací stroj?!" Spýtala som sa už úplne neschopná udržať svoje emócie na uzde. So slzami v očiach som sledovala ako sa jeho bezchybný úsmev mení na prekvapenú grimasu.
"Ja, ja... Ellie.... prečo sa to všetko pýtaš? Jasné, že som ťa miloval."
"Prosím ťa! Videla som ako ti ho honí aj Rosalie a Jannet! Tak už to prosím ťa vyklop a neklam mi!" Kričala som naň. Videla som ako celý zbledol a zdvihol ruky v obrannom geste.
"Muselo ti byť predsa jasné, že niekto ako ja nebude mať len teba." Pozerala som naňho či sa mi to len zdá, alebo to naozaj tá arogantná sviňa povedala. Bohužiaľ, naozaj to povedal.
"Fajn, ďakujem, že si mi to tak na rovinu prezradil. Aspoň si ma utvrdil v tom čo som chcela urobiť." Zdvihla som pušku a zamierila mu do srdca. Až vtedy si Peet uvedomil čo som si so sebou priniesla a videla som na ňom ako začína panikáriť.
"Najprv som chcela zabiť teba, ale potom som si uvedomila, že by to nemalo cenu. Tak som sa rozhodla zabiť seba. Skončím s mojim trápením a dúfam, že ťa pocit viny z mojej smrti bude hlodať do konca toho tvojo skurveného života!" Než stihol zareagovať, otočila som pušku a strelila sa. Bolelo to. Tak veľmi to bolelo, ale potom... len ticho...
Zhlboka som sa nadýchla a videla len tmu. Oslepla som? Ja som slepá? Potom som zistila, že mám všade hlinu. A že nemusím dýchať. Vlastne žijem a nemám ani čo dýchať, ale predsa som tu a rozmýšľam. Možno je to len môj duch. Čo keď tu budem navždy uväznená? Spomenula som si čo sa stalo a začala som panikáriť. Veď mám byť mŕtva! Kopala som a kričala, ale bolo to márne. Cítila som ako ma opúšťajú sily a nakoniec som sa úplne prestala pokúšať o útek. Je to márne. Začínalo mi byť jasné, že už tu asi zhnijem, keď som pocítila v hlave niekoho, alebo niečiu prítomnosť.
Vlky. Povedal krásny a príjemný hlas nejakej ženy. Zavolaj ich. Ako mám zavolať vlkov? Ale keď som nad tým rozmýšľala nebolo to až tak divné. Ja viem, malo by byť! Ale prišlo mi to normálne. Zapískala som a chvíľu čakala. Potom som počula dych zvieraťa. Vlka. Hrabal a hrabal, až kým sa nedostal ku mne. Olízal mi tvár a ja som sa postavila. Trochu mi mraučali nohy a ruky, ale o chvíľu to prešlo. Čudovala som sa čo sa to stalo. Ale niečo mi opäť našepkávalo čo mám robiť. Nie, tá žena už nie. Ona vo mne len prebudila moje inštinkty, alebo niečo čo vo mne doteraz driemalo. Moje myslenie sa mi zdalo čistejšie. Cítila som niečo čo sa presne podobalo tej fráze vo filmoch- "vnútorný mier". Zavrela som oči. Počúvala som zvuky na okolo. Zvuky boli ostrejšie, čuch bol ostrejší a keď som otvorila oči, zistila som, že aj moje videnie bolo oveľa lepšie.
"Úúúú," vydala som čudný zvuk, ale odpoveď, ktorú som chcela som dostala. Sova, ktorá nado mnou krúžila, spustila rovno na mňa luk a tulec šípov. Moje staré vedomie to neočakávalo, ale to nové sa o všetko postaralo. Zdvihla som ruku a najprv chytila luk a potom druhou rukou šípi. Z hrdla sa mi vydralo niečo ako ďalšie zapískanie, ale bolo vyššie a dlhšie. Vtom z lesa vyšiel kôň.
Môj kôň.






